V nedeľu 15. novembra 2015 oslávil významné životné jubileum, 90. rokov, náš pán organista Kornel Somora, ktorý v tejto službe našej farnosti pôsobí oddane a pokorne už približne 25 rokov.
Ako a kedy sa dostal k hre na organ? Kto je jeho vzorom vo viere? Má nejaký recept na dlhý život a šťastné manželstvo? Čo odkazuje dnešnej kresťanskej mládeži?
Odpovede na tieto a ďalšie otázky nájdete v rozhovore, ktorý sme pre vás pripravili pri tejto vzácnej príležitosti. Veríme, že nasledujúce riadky budú pre vás nielen príjemným čítaním, ale aj inšpiráciou pre vaše životy a povzbudením vo viere.
Najviac sa človek formuje v detstve. K čomu sa Vás snažili viesť Vaši rodičia?
Mal som to šťastie od Pána Boha, že som mal dobrých a zlatých rodičov. Stále sa za nich modlím. Viedli ma k Pánu Bohu a už od malička som miništroval, už v základnej škole, vtedy to bola ľudová škola. Pomáhal som pri liturgii už ako 10 ročný a na procesii mi vždy dali niesť kríž.
Ako si spomínate na svoje školské časy?
V roku 1938 som išiel študovať na gymnázium do Šaštína, lebo tam boli traja chlapci z našej obce. Ale v tomto roku sa Slováci chceli odtrhnúť od Československa a byť samostatní. Keďže sa chystala mobilizácia, všetkých nás poslali zo Šaštína domov, lebo bude vojna. Pripadli sme do Maďarska, takže som mal prerušený prvý školsky rok gymnázia. Ale povedal som si, že študovať musím. Maďarské gymnázium bolo len v Senci, tak sme sa tam s bratom prihlásili a boli sme tam do roku 1939. Na jar sa obce, ktoré boli pôvodne slovenské a pripadli do Maďarska, vrátili Slovensku, medzi nimi aj Čeklís. Všetkých, čo sme boli študentmi, zhromaždili do meštianskej školy pod kaštieľom, kde sme dokončili školský rok. V septembri som sa vrátil do Šaštína, kde som bol až do 5. triedy gymnázia.
Kedy ste začali uvažovať o svojom budúcom povolaní?
O povolaní nám bližšie začali rozprávať až v tej 5. triede gymnázia. Chlapci, ktorí chceli ísť k Saleziánom do noviciátu, sa mohli prihlásiť. Z našej triedy sa prihlásilo asi takých 90% a medzi nimi som bol aj ja. Takže po 5. triede sme mali noviciát v Hronskom Beňadiku, vtedy sa to volalo Svätý Beňadik. Noviciát trval jeden rok a v roku 1944 som sa zase vrátil. Ďalšie triedy gymnázia už neboli v Šaštíne, ale v Trnave, kde sme pokračovali do maturity. Vtedy to bolo tak, že až po maturite sa rozhodovalo kam ďalej, ale my už sme boli Saleziáni, pretože po noviciáte sme mali trojročné dočasné sľuby. Tie nám vypršali práve v roku 1947. Predstavení nás rozdeľovali podľa toho, kto sa kam hodil, lebo sme mali asi 16 saleziánskych ústavov, kde boli celodenné oratóriá. Tých, ktorí mali záujem o hudbu ako ja, dali do ústavov kde bola hudba a kde sa vyučovalo. Samozrejme, mňa dali do Šaštína, lebo tam bol potrebný organista a bolo treba cvičiť spev a hudbu. V Šaštíne som potom účinkoval necelé tri roky ako asistent. Oslovovali nás velebný pán, lebo sme mali rúcho ako Saleziáni, ale boli sme asistenti, ktorí popri kňazoch vyučovali chlapcov a boli s nimi stále. 24 hodín s chlapcami, každý deň, to nebola maličkosť. Po maturite sme museli chlapcov aj vyučovať, lebo v tej dobe nebolo dostatok profesorov. Ja som mal slovenčinu a ruštinu. Popritom som musel vyučovať aj hudbu a spev a organovať. Boli sme dvaja organisti, jeden bol pre obec a ja som zase hrával pre našich, ale keď boli púte, tak sme sa s tým organistom striedali.
Spomeniete si, kedy a ako vlastne začala Vaša láska k hudbe?
Hudbu som začal študovať a praktizovať už od mojich 10 rokov. Prvé, čo som chcel, boli husle, lebo cigáni chodievali kedysi hrávať, tak sa mi páčili husle a veľmi som ich chcel. A raz na Vianoce mi otec kúpil husle. On ich priniesol tak tajne, ale ja som videl, že nesie husle. (smiech) Najprv ma učil jeden cigáň, čo chodil na konzervatórium. Takže hudba bola moja prvá záľuba. Dokonca ešte predtým som si robil píšťalky alebo ústnu harmoniku a na tom všetkom som hrával.
Viedol Vás niekto k hudbe alebo ste prirodzený talent?
Nie, jedine ten cigáň, čo ma asi rok učil základy a ostatné som si prešiel sám. Potom ako chlapec v Šaštíne som mal k dispozícii všetky možné nástroje, lebo sme tam mali dychovku a ja som v nej hral celých 5 rokov na priečnu flautu. Poznal som tieto nástroje a dokonca ten direktor, čo tam bol hovoril, že si môžem zobrať domov hociktorý nástroj a môžem cvičiť. Videl, že ma to zaujíma a že mi to nejako ide. Zobral som si krídlovku a klarinet. Okrem toho sme tam mali harmónium a klavír, takže som bol v hudbe tak nejak doma. Po maturite, keď som bol asistentom v Trnave, som tam hrával na omšiach, cvičil dychovku a vyučoval dva jazyky vo všetkých triedach, tak som mal toho dosť.
Ako sme už spomínali, stali ste sa Saleziánom a mnohí možno netušia, že ste sa pripravovali na kňazstvo. V roku 1950 však bývalý režim násilne zlikvidoval rehoľné rády. Ako si spomínate na tieto udalosti?
V roku 1949, v septembri alebo októbri, sme sa mohli rozhodnúť ísť študovať teológiu. Tak som sa rozhodol, že pôjdem. Mali sme teologický študentát v Kríži nad Hronom (dnešný Žiar nad Hronom). Bol to krásny kaštieľ s krásnou záhradou a veľkým parkom. Tam sme mali vynikajúcich profesorov svätého života. Avšak v apríli v roku 1950 bola Barbarská noc, tak sa všetko zrušilo. O polnoci všetko obsadili, naložili nás do autobusov a nevedeli sme, kam nás vezú. Keď sme už išli dlho na východ, mysleli sme si, že ideme do Ruska. Bol to protináboženský boj, všetko zrušiť a pozatvárať. Odviezli nás však do Podolínca. Tam to bolo ohradené múrmi a na koncoch boli strelné veže. Privítali nás cvičené policajné psy a správali sa k nám ako k najhorším zločincom. Bol to opustený kláštor, kde nám určili izby. Boli tam len také strožochy (slamené vrecia) ako voľakedy a na izbe nás bolo asi 10, ledva sa tam dalo chodiť. Už keď sme tam prišli, bolo tam viacero reholí a ešte dovážali ďalších. Boli tam aj jezuiti, aj kardinál Korec ako študent, ale ja som ho vtedy ešte nepoznal. Až neskôr som zistil, že tam bol s nami. Bolo to veľmi ťažké pre všetky kláštory.
Čo Vás podržalo v týchto ťažkých chvíľach?
My sme boli odhodlaní na všetko. Išli sme za vieru, vôbec sme nepociťovali nejaký strach. Museli sme prijať policajný režim, ale medzi sebou sme sa povzbudzovali.
Kde ste sa zamestnali po návrate domov?
Asi po roku núteného pobytu ma prepustili domov, ale mal som problém nájsť si zamestnanie. Zamestnal som sa v investičnej banke, ale potom muselo ísť tých 70 tisíc „živlov“, ktoré neboli spoľahlivé, do výroby. To bol taký režim – zbaviť sa všetkej inteligencie, ktorá nebola naklonená komunistickému systému. Jáj, čo som sa pochodil a všade ma „vyliali“, lebo som mal „zlý“ kádrový posudok. Bol som nútený vystriedať 4 až 5 zamestnaní, až kým som sa nezamestnal v Slovnafte. Po všetkých tých prepúšťaniach som tu vystriedal viacero funkcii. Urobil som si aj technickú priemyslovku a zostal som tam až do dôchodku.
Spomínali ste, že v ťažkých časoch ste sa ako mladí navzájom povzbudzovali. Bol vo Vašom živote ešte niekto, kto bol pre Vás vzorom vo viere?
Mal som takých učiteľov a predstavených, ktorých všetkých považujem za svätých. Počnúc od Šaštína, kde ma prijali a viedli, až do toho 50. roku, to boli všetko ľudia veľmi zbožní, kvalitní a vzdelaní a povedal by som svätého života. Najviac si spomínam na také osobnosti ako boli don Dermek, don Sandtner a don Valábek. Ďalej to boli profesori ako Sersen, Pobjecky či profesor Koza, ale mohol by som spomenúť ešte viacerých, tých, čo ležia v Šaštínskom cintoríne.
Ako ste sa zoznámili s „tetuškou Somorovou“, Vašou manželkou?
V 50. roku v Podolínci nám vypršali trojročné sľuby. Kto chcel, urobil si ďalšie trojročné sľuby, ale ja som si urobil len jednoročné, lebo v tej situácii som nevedel, čo bude ďalej. Nevyzeralo to, že ten režim pripustí pokračovanie kláštorov. Keď mi skončil termín dočasných sľubov, mohol som sa oženiť. Vtedy som už bol zamestnaný. Často sme sa stretávali, lebo sme bývali blízko a chodili sme spolu na vlak do práce. Takže tak sme sa zoznámili. Bolo zaujímavé, ako nám to vyšlo, hoci sme na to vôbec nemysleli. 24. januára sme si urobili akoby také zásnuby, sobáš na obecnom úrade. 31. januára na Don Bosca sme mali sobáš v kostole. Až neskôr sme si uvedomili, že to bolo v týchto termínoch. Všetky tieto udalosti pokladám za takú Božiu milosť.
V januári oslávite krásnych 63 rokov manželstva. Máte nejaký recept na šťastné manželstvo?
Recept je jednoduchý. V prvom rade je potrebná láska, dôvera, vernosť a vzájomné odpúšťanie, porozumenie si. Nesmie byť žiaden hnev a keď sú nejaké rozpory, musí sa to vyriešiť s láskou. To je taký recept, vzájomná láska a odpúšťanie.
Vaše dve deti Stanislav a Daniela sa stali Saleziánmi a žijú zasväteným životom, ako ste prijali ich rozhodnutie?
My sme ich od malička vychovávali k viere a vytrvalosti. Do školy chodili za komunizmu, takže sme museli korigovať určité veci, čo im tam rozprávali. Chvalabohu, v niektorých veciach nám verili viacej ako tomu, čo im rozprávali v škole. No a samozrejme je dôležitý aj príklad. Chodili sme do kostola a pravidelne sme ich brávali so sebou. Po základnej škole chodili Danka aj Stanko do Senca, kde boli dobrí profesori, aj Ivan Gróf (saleziánsky kňaz a profesor), ktorý dobre vplýval na svojich žiakov. Tam pokračovala výchova k viere, hoci to bola tajná cesta.
Mnohí Vás poznajú najmä ako nášho organistu. Ako a kedy ste sa dostali k hre na organe v našej farnosti?
Keď bol v Bernolákove organistom pán Pavlík, hrával som pomerne často. Buď len v nedeľu, alebo aj celý týždeň. Keď v roku 1976 zomrel, hrával som vždy, keď som mal voľno a Jožko Turanič spieval. To bolo až do roku 1981, keď pán Kolarovič odišiel do dôchodku. Vtedy sa ma pán farár Orthofer spýtal, čo by som povedal na to, keby hrával on. Samozrejme som súhlasil, veď ja som nemohol hrávať stále, keďže som pracoval v Slovnafte. Pán Kolarovič bol potom organistom až do roku 1990 a ja som ho zastupoval, napríklad keď chodili s manželkou na týždeň za synom Marekom na Moravu, aby ho posilňovali, pretože bol tiež prenasledovaný. A od roku 1990 takto hrávam stále ja.
Máte nejakú obľúbenú pieseň z tých, čo hrávate?
Moja obľúbená pieseň je latinská Salve Regina, gregoriánsky chorál, to som vždy rád spieval. Spieva sa vždy, keď sú kňazské pohreby. Ale všetky sú moje obľúbené, napríklad pieseň Celá krásna si Mária, Magnifikat a mnohé iné.
Ak by sa chcel niekto venovať hre na organe, čo by ste mu poradili, čo by mal zvládnuť?
Kto nemá záujem alebo snahu, tomu darmo budete rozprávať. Tento historický organ odrádza mladých od hrania, lebo sa na ňom ťažko hrá a má veľa porúch. Už sa to viackrát opravovalo, ale je to staré, to už nikto nenapraví. Polovica z píšťal je deformovaná a pokazená, ani ladiť to už nechcú. Jeden doktor, čo má na konzervatóriu na starosti historické organy sa vyjadril, že doslova ľutuje tých organistov, ktorí hrajú na takýchto organoch. Ale ja musím hrať, lebo to považujem za službu veriacim a Pánu Bohu. Na tom organe sa nedajú hrať technicky ťažké veci, tam sa tie prsty potkýnajú, ako sa hovorí.
Počuli sme o Vás, že okrem hudby máte prirodzený talent aj na jazyky. Veľa ste toho prečítali a preložili ste do slovenčiny viaceré diela. Ako ste sa dostali k prekladaniu?
Prekladal som veľa, mám jednu takú „kisňu“ vecí, čo som poprekladal. Dával som to Ivanovi Grófovi, profesorovi na seneckom gymnáziu, a on to posúval Saleziánom. Preložil som napríklad jednu knižku o Mame Margite (matka dona Bosca), ďalej Katarínu Sienskú, z taliančiny som prekladal Traktát o láske k Bohu (Teotim) od Františka Saleského a ešte nejaké veci od Saleziánov spolupracovníkov. Najviac som sa venoval taliančine, ale Katarínu Sienskú som prekladal z nemčiny. Keď som robil v Slovnafte, ku koncu som pracoval ako technik vo výrobniach, tak keď som mal voľnú chvíľu, prekladal som v kancelárii na nočnej šichte.
Ako saleziánsky spolupracovník ste svoj život zasvätili práci s mládežou. Vždy ste mali blízko k mladým ľuďom a Váš život je preniknutý radostným a rodinným duchom. Vidíte nejaké rozdiely medzi kresťanskou mládežou v tých časoch a dnes?
Na vás mladých pozerám s nádejou a oceňujem úsilie, ktoré vynakladáte. Predtým sme nemali také možnosti ako máte vy, mali sme to ťažšie, pretože sme museli robiť všetko v tajnosti, ale tá kvalita je u vás ďaleko vyššia. To pozorujem vo všetkom, aj v tých spevoch. Ja som sa venoval spevu v kostole, ale nemal som také možnosti, ako má Tánička (vedúca mládežníckeho zboru FireFly). Nacvičili sme niečo len pri tom starom organe. V táboroch sme mladých viedli do kostolov, ale veľa z nich sa nám stratilo.
Je niečo, čo by ste chceli odkázať dnešnej mládeži?
Aby ste vydržali, pekne pracovali s mládežou a viedli ich k Pánu Bohu. Nech priťahujete ďalších, aby mládež zostala verná viere a aby za vami boli ďalší mladí nástupcovia. Majte radosť a veselosť, tak ako Don Bosco. Je pekné, ako teraz pracujete. Mňa to teší, rád vás počúvam a keď môžem, rád vás pochválim. Bol by som tiež rád, keby sa mladí viac zaujímali o hudbu. Zaujímajú sa, ale keď skončia klavír v hudobnej škole, nemôžu s hudbou skončiť. To, čo sa učili, musia v živote použiť.
Spomínali sme recept na šťastné manželstvo. A čo recept na dlhý život, máte nejaký?
Recept? Neviem, sám sa čudujem, že mám už toľko rokov a neviem, ako sa to stalo. (smiech) Len Pán Boh vie. Myslím si, že veľa robí pravidelnosť, pravidelnosť vo všetkom. Mám určitý taký režim od rannej modlitby až po večer. Mne osobne ešte pomáha, keď si tak popoludní o tej pol druhej – druhej pospím, aspoň na tú pol hodinu. Či je to recept, neviem. Ale pomôže to.
Väčšinou Vás stretávame s úsmevom na tvári. Máte nejaké životné motto alebo krédo, ktorým sa riadite?
Rád sa uchýlim k modlitbe. Usilujem sa, aby bolo moje spojenie s Bohom také, že keď si na niekoho pomyslím, musím sa hneď zaňho pomodliť. Aby bolo všetko modlitbou, aj tá práca, aj tie spomienky. Aby to všetko vyústilo do modlitby, takej svojskej, samostatnej. Moje motto je, aby som dosiahol väčšie spojenie s Pánom Bohom, veď k tomu spejeme.
„Aby bolo všetko modlitbou…“
Keď sa pozrieme do budúcnosti, máte nejaké zaujímavé plány alebo niečo, na čo sa tešíte?
Mojim plánom je, aby som ešte vydržal v tom, čo pre ľudí a pre Cirkev v tejto profesii robím. Aby mi Pán Boh dal zdravie, nech ešte môžem slúžiť. Iné zvláštne plány už nemôžem mať. Budem vďačný za každý deň, ktorý mi Pán Boh dopraje.
a
Ďakujeme pánovi Somorovi za príjemný a povzbudivý rozhovor a do ďalších rokov mu prajeme veľa Božieho požehnania a milostí, vedenie a pomoc Ducha Svätého, pevné zdravie a neustálu ochranu Panny Márie, našej nebeskej Matky.